Takýto ľudia si neuvedomujú kvapky ďažďa, rannú rosu, dotyk vetra ani teplo ohňa ako dar. Stácajú oveľa viac, než si uvedomujú. Temná clona pred ich očami, cez ktorú vidia okolie, im zabraňuje precitnúť.
Mne sa to nedávno podarilo. Pochopila som, že žijem v raji. Sedela som v autobuse na Slovensko a hrala sa s vychádzajúcim slnkom na skrývačku. Schovávalo sa mi za stromy, oblaky, opustené stavby a smialo sa. Každú chvíľu malicherne vykuklo a pošteklilo ma na tvári. V Chorvátsku ma objímalo more svojou chladivou náručou a ako som sa nechávala unášať vlnkami, oblaky mi dovoli čítať v nich zo symbolických tvarov. Už sa teším, až si pôjdem zabehať a vzduch mi bude nežne hladiť krk i tvár a prečesávať vlasy.
Vďaka týmto okamihom dokážem vyvolať úsmev. Tieto detské hry mi napĺňajú pohľad dobrou náladou, radosťou, spokojnosťou a láskou. Ostatní to vycítia a tiež načerpajú kúsok z môjho optimizmu.
Život je rajská záhrada plná darov prírody. Je len a len na nás, či si propustíme jej prítomnosť. Nie sme v nej väznení. Nikdy nie je priskoro ani prineskoro na vstup do nej, no chce to cvik. Treba sa naučiť to všetko prijímať s otvorenou náručou a byť vďačný. Veď každá podobná ohromná (obrovská) maličkosť nás zaplaví prílivom energie a rozjasní náš pohľad.
Viem, nie vždy mám výzor a konanie človeka, čo si uvedomuje zázraky. Je to pre to, že záhradu nadľudskej krásy môžem kedykoľvek opustiť. Občas sa vo mne nahromadí stres, hnev, sklamanie alebo zúfalstvo. Potrebujem ich vypustiť, posťažovať sa a uvolniť priestor vo mne, ktorý zaberajú. Robím to s pokojom v duši, pretože viem, že strieborná brána do raja je mi vždy otvorná a k dispozícii. Slzy zmyjú a odplavia všetky negatívne emócie a môj monumentálny portál počká, až kým nebudem schopná opäť zaujať správny postoj a pohľad na svet. Opäť môcť naplno vdychovať vôňu kvetov, počuť vtáčí spev alebo šumenie mora v mušli.
Keď som správne naladená, zriekam sa strachu (z následkov) a podnikám spontánne rozhodnutia s následnými činmi, ktoré ma neskôr napĺňajú radosťou. Je to ako stúpať po špirále k Slnku a Lune. Sú to moje úspechy i krôčky k cieľu, pretože viem byť neskutočný trémista a často si tvorím nezmyselné komplexy.
Snažím sa každý deň podniknúť niečo nové a vzrušujúce. Je to jeden zo spôsobov, ako sa naučiť lietať. Jednotlivé spontánnosti sa často týkajú dramatizácie vecí. Mnohí tvrdia, že život nie je rozprávka. Je to ich vina, každý si môže písať zbierku svojich vlastných príbehov a dávať im happy endy. Mám rada rozprávky a rada veci dramatizujem. Čo už so mnou? Som už raz taká! Dotváram nečakané (šťastné) konce a medzikonce (dočasné pozastavenia) jednotlivých etáp môjho života v raji a dávam tak veciam správny spád. Tak nech žijú dary sveta, čo ma nútia k dramatickým spontánnostiam!!!
Príklad uvediem v následujúcom príspevku. Teraz si však idem priložiť k uchu mušľu z Chorvátska a opäť ako keď som bola malá, počúvať šum hlbín morí a oceánov.
Krásny deň Vám moji súpútnici!
