Pútnikovi

Slza steká zpopod viečka, pole halí svetlom sviečka. Vlasy tvoria víle plášť, vyprchala dňa už zášť. Tma hladí kožu sviežou dlaňou,je predsa teraz času paňou. Hviezdy zvonia smiechom - láskou nad tou vílou - lesnou kráskou. Ona skladá byľku k byľke, v tejto krásnej noci chvíľke, dojatie jej srdce stíska, na oltári sa trblet blýska. To preliata je v obeť voda, z pier sladko sa už šíri óda. Plná vďaky, citu, snov... Tak nasleduj ma tichou hmlou! To ja tu sviečky pálim v kruhu - volám nádej, sveta sluhu, nech do srdca Ti úsmev vpíše, by zbavil si sa tváre skrýše. Podaj ruku víle lesa,nech Ti duša vďakou plesá... Tvoja múdrosť trpí strachom, pokrýva sa času prachom. Nechaj plynúť volne chvíle, prejdeš ešte mnohé míle. Si pútnikom cesty Lásky, cesty tvoria zeme vrásky. No vedú všetky kamsi v diaľ, a kam potom? - to už vieš sám.