Rany by sa tým mali vypáliť, no moja krv neprestáva tiecť nazoschnutú neskorú letnú trávu. Krv a voda sa miešajú stále viac a viac. Možnoma to očistí, možno dá novú nádej, možno už nikdy... Nikdy? – To nejestvuje.
Môj most z pavučín – teplo dôvery, je strhnutý a perie zmojich krídiel je presiaknuté zmesou dažďa a symbolom života – červenie. Najprvduté brká, neskôr aj jednotlivé pierka. Plačem. Spod viečok vytekajú slzy.Najprv pomaly, no ich tok sa zrýchľuje. Kvap, kvap, kvap, kvap...
Najskôr sa mi zdá, že je to len ilúzia. Počujem zvukvzdialených bubnov. Pravidelný rytmus opakujúci sa cyklicky pod úderom číchsirúk preberá funkciu času ...
Ponad siluety stromov sa šíri strieborná žiara. Ako opar,ktorý priberá na intenzite. Je jemná, no predsa ma oslepuje, To ona – Luna sama rozhodla vziať pod svoju ochranu. Od vlhkej kože, zeme, peria i kmeňovstromov sa odráža jej svit. A bubny neustávajú. Sú čoraz bližšie a bližšie. Ichpravidelný zvuk mi nedovoľuje sústrediť sa na nič iné. Už to neznesiem –zatváram oči, strácam zrak... A práve vtedy sa mi pomaly, úplne pozvoľna začínavytrácať strach z duše a ešte pomalšie ho nasleduje i bolesť. Bubny miopantávajú myseľ. Padám kamsi do hlbín, no nemám strach z dopadu. Zrazu pocítimtrhnutie. Prudký sťah svalov, ktorý nie som schopná plne vnímať.
Začínam vidieť, ale nie očami. Som všade. Som strieborná.Odrážam sa od vlhkej zeme, kmeňov stromov i od svojej kože. Moje zúbožené telobezvládne leží kdesi vo mne a podomnou. Má pootvorené viečka, no oči súprázdne. Široké zreničky sú ako čierna diera. Plátená košeľa je červená odkrvi, nohy sú skrčené, ruky stočené pri hrudi. Krídla, ktoré po prvýkrátskutočne vidím sú spustené, ošklbané a tiché. Pery sú bezvýrazné, pokojné,voľne spočívajú tesne pri sebe, len uprostred dovoľujú zazrieť belostné zúbky.V dlani zvieram prívesok, napodobeninu druitského uzla – štyroch svetovýchstrán... (symbol rovnováhy a rovnosti všetkých aspektov života)
Bubny! Sú tu neustále. Prenikajú mnou a ja sa vznášam nadvrcholkami stromov. No stále nevidím toho, kto im dáva zvuk. Hľadám, načúvam,sú blízko. Znejú ako tlkot srdca, no nie môjho. Je mi blízky. Sú vo mne aj mimomňa. Znejú a mne z nich vybruje celá duša i myseľ...
– Ticho!
Prázdnota bez zvuku. Cítim sa hluchá. Potrebujem ich! Cítim,že ma čosi unáša – opäť ten pocit pádu, no teraz iným smerom. Opäť je telomojou súčasťou, no jeho bolesť je mi cudzia. Zato cítim čosi iné – dotyk. Tvojdych mi ohrieva ľadovú pokožku. Tlkot Tvojho srdca. Hlavu mám opretú o Tvojuhruď. Buch - buch, buch - buch, buch - buch. Čas nejestvuje. Nevidím. Nechcemvidieť. Zrakom by som strácala časť Tvojho tepla. Cítim, že ostatní kľačianavôkol v kruhu. Zapaľujete oheň a obväzujete mi rany. Nesieš ma v náručíbližšie k mihotavému teplu. Cítim vôňu čaju. Je horká, no sladká svojoujemnosťou. Cítim šálku na perách a následne dotyk tekutiny v ústach. Opäťzačínate bubnovať. Len Ty zostávaš kľačať vedľa mňa a zvieraš mi ruky vdlaniach. Otváram oči. Dlhé vlasy Ti padajú na ramenách tvoriac vodopádprstencov. Oči Ti žiaria v nočnom ohni a pulzuje tebou život. Prstami miodhŕňaš vlasy z tváre a opäť si ma berieš do náručia. Som schúlená, premrznutáa Ty mi prikladáš ďalšiu šálku k perám. Teraz viem, že všetko bude dobré...
Bubny znejú lesom, mesačný svit obkolesuje noc, lúkou voňajúčajové lístky a my sedíme tesne pri sebe. Ruka v ruke cítime pulz toho druhého.
Už nikdy nebudem môcť lietať, moje krídla sú príliš zničené,no viem, že s Tebou mi to nebudem potrebovať...
Ľúbim Ťa